Tlmačské činohranie 2009 - hodnotenie predstavenia

19.06.2009 10:26

 

 

Kňaz / F. Švantner / Ľ. Majera a. h. / DS J. Chalupku / Brezno

STraTenÝ v aBSTrakcii

Balíček opatrení

Ak sa v divadle tvorcovia rozhodnú kázať, má to vždy svoj veľmi hlboký osobný dôvod, ale aj svoju cenu. Švantnerov Kňaz za svoje presvedčenie, za svoju tvrdo­hlavosť, a svoj omyl zaplatí životom, inscenácia Ľuboslava Majeru Kňaz platí za to divadelnosťou a komunikatívnosťou a sugesciou. Predstavenie Divadelného súboru Jána Chalup­ku Mesta Brezno stavia na vnútornom konflikte, ale postráda akékoľvek napätie.

Režisér sa rozhodol, že cez Švantnerovu predlohu vy­tvorí humanistický traktát o vojne, o nemohúcnosti malého človeka vo virvare veľkých dejín, o vykoľajenosti sveta, keď sa stráca zmysel každodenného života, keď každodený rytmus nahrádza nevypočítateľnosť. Pre Majeru je posolstvo natoľko dôležité a myšlienkový náboj Švantnerovho textu natoľko uc­tievaný, že obíde pri adaptácii aj to málo dramatické, čo je v poviedke (ktorá sa vôbec nenúka na inscenovanie) a namiesto vytvorenia charakterov, skutočného konfliktu, namiesto arti­kulovania ozajstných problémov, zaoberá sa zabstraktnením priestoru, snahou o jednostrunný herecký prejav. Človek v in­scenácii je nositeľom názoru, ale Kňaz nie je filozof, nehovorí provokatívne a originálne myšlienky, jeho epické texty ako priama reč pôsobia otrepane, prázdne a pateticky. Tézy sa rozplynú bez presvedčivej sily konkrétneho ľudského osudu. Kňazove monológy prázdno dunia, ak ich nehovorí zraniteľ­ný, tápajúci človek. Bez ticha nevzniknú pravé otázky aod­povede. Ak sa sebaspytovanie, ak sa vnútorné muky dejú pri neustávajúcej, indiferentnej, fádnej, bezemočnej, pokojnej, ezoterickej hudbe, tak sa opäť zoslabí sila výpovede. Všeobec­nosť unudene achladne zožerie bolesť abezmocnosť. Problé­my sa stanú muzeálnou exkurziou. Súkromné poznanie hrôzy sa premení na súkromný rituál, bez potreby niekoho osloviť. Morálnu silu samu osebe nenahradí prílišná pietnosť, hoci hymnickosť urobí z témy a formy niečo nedotknuteľné, akoby na piedestále, no za vitrínami je všetko mŕtve – interakcia sa nekoná. Dedinčania sa premenia na bezvýrazný chór. Na baladu pôsobia málo tragicky, na oratórium nevýrazne, na dokument neautenticky. Priestor je symbolom. Ale zdvojenie zna­kov (majetok naraz symbolizujú aj biele steny, aj šikmé plochy, občas ilustratívna a občas práve naopak ťažko identifikovateľná manipulácia s nimi) naruší aj kon­ceptuálnosť predstavenia, keď priamočiarosť gesta je narušená nešikovnosťou. Akustická zložka nefunguje ako samostatná rovi­na, je obalená do upokojujúcich tónov hudby, ktorá stráca ostrosť, krutosť, desivosť, hrôzo­strašnosť. Výstrely sú len vzdialeným podmazom. Tým, že sa v kľúčovej situácii náhodnej vraždy nemeckého dôstojníka používa v podstate ten istý zvuk, stane sa rozhodujúci mo­ment nečitateľným, nepresným a mätúcim. Smrť dôstojníka je ilustratívna a smrť kňaza je zase vyabstrahovaným sta­tickým obrazom, s náhle poetizujúcim záverom padajúceho peria holubíc. Kostra posolstva je umiestnená do hymnických výšin. Čistota je rozmazaná, viera je súkromná, text je epický, herectvo je jednoliate, gesto je poučné. Túžba po esenciál­nosti zatieni človeka, ale aj problém.

 

—————

Späť