Premiéra Štúdia mladých alebo...

19.05.2009 16:10

...zrazu je tu máj a premiéra. Prišlo to rýchlo a nečakane. Pravdu povediac, viac ako strach a tréma (ktoré sa napokon aj tak dostavili), mi hrdlo zvierala úzkosť z toho, že dni nácviku sú už za nami. Dobrá nálada nás neopustila, tú máme snáď stále. No nervozita sa dala čítať z tváre každého z nás. Každý sme iný, jedinečný, každý to pociťoval a vyrovnával sa s tým inak. Koniec koncov ten deň musel prísť a aj prišiel. Vďaka tomu ako dobre sa cítim v tomto kolektíve, nebrala som ho inak, ako ktorýkoľvek iný. Stále som mala pocit, ako keby som kráčala na generálku.

A mohlo sa to začať! Nevedela som, čo všetko môžem čakať, ale vedela som, čo všetci čakajú odo mňa. Keď sa sála začala napĺňať ľuďmi, boli sme prekvapení. Až toľko? Začiatok bol síce dlhší ako sme predpokladali, ale bol to skvelý pocit sledovať takmer plnú sálu.

To, čo ma prevŕtavalo nebol strach. Bolo to vzrušenie, radosť. Premiéra prebehla neúmerne rýchlo. Neúmerne s časom, za ktorý sa naplnila sála. Koniec? Až príliš som to prežívala. Do očí mi vyhŕkli slzy. Ale nie tie spôsobené smútkom, ktoré vás pália na tvári. Boli to slzy radosti, ktoré schladili moje červené líca.

Bianka Brtková, 15-ročná žiačka ZŠ v Pohronskej Polhore, členka ŠM DSJCH

 

 

 

 

 

Prečo vlastne bez scenára?!

Bolo to oveľa ťažšie, ale myslím, že my sme to zvládli!!! Trasúce sa kolená a bledá spotená pokožka, to sú príznaky šoku, ktoré ma sprevádzali pred našou veľkolepou premiérou. Ani vo sne som netušila, že tam bude toľko ludí. Prvé čo mi napadlo bolo, že asi zdrhnem. No nebolo to možné, lebo pri dverách práve stála Denisa. Tak či tak musela som sa vrátiť, keď už nie kvôli sebe, ale aspoň kvôli nim. Keď som sa už konečne upokojila a sadla si do hľadiska, bolo práve načase. Premiéra sa začala a moje motýle v bruchu opäť ožili. Čas utekal ako voda a už bolo za polkou nášho predstavenia. Istota mojich "kolegov" pomaly prechádzala aj na mňa. Keď som ich počula vykrikovať moje meno a ukazovať celkom iným smerom ako som sedela, prišlo mi to až príliš komické, aby som vstala a vyšla na javisko, asi by som tam dostala poriadny záchvat smiechu. Napokon som tento pocit porazila. Zakývala som im, nadýchla sa a s trasúcimi sa koelnami som sa vybrala na javisko. Hneď ako som vstúpila na prvú dosku, triaška prestala, keď Oliver na mňa hodil slnečný úsmev plný odvahy. Motýle utíchli a začala som...

Janka Mojžišová, 15-ročná žiačka ZŠ Pohronská Polhora, členka ŠM DSJCH

 

 

 

 

 

—————

Späť