Hodnotenie nášho predstavenia na 42. Palárikovej Rakovej

25.04.2009 23:54

Neviem, či by sme breznianskemu súboru nemali zakázať fungovať v ochotníckom prostredí, pretože vlastnou uvzatosťou sa posúvajú k hodnotám, na ktoré mnohé profesionálne divadlá na Slovensku rezignujú. To je neoddiskutovateľný fakt a vidieť to na mnohých predstaveniach, ktoré v poslednom čase odviedli. Pod posledným časom mám na mysli svoj aktívny divadelný život, teda od začiatku 7O. Rokov. Neprekvapuje ma preto, že aj v dramaturgii sú natoľko odvážni, že prekračujú hranice konvenčnej dramatiky, teda klasickej dramatickej literatúry, a hľadajú inšpirácie aj v slovenskej próze. Odvaha siahnuť po Františkovi Švantnerovi je mimoriadna, zaslúži si mimoriadnu pozornosť a pre mňa osobne sa radí k takým zjavom, ako bola celá minuloročná divadelná sezóna v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktorá niesla podtitul rodinné striebro. Švantnerov text im poslúžil na veľmi zaujímavý divadelný tvar, ktorý som si ja pre seba pomenoval divadelná esej. Nie je to klasická dráma so zrážkami významových kontextov, je to filozofické pojednanie, filozofická dišputa o večných humanistických hodnotách nášho sveta, ktoré sú permanentne pokúšané nejakou hrubou silou. Obraz, v ktorom nositeľom humanistických myšlienok je kňaz, a nositeľom toho rabiátskeho, necitlivého, každodenného, aj dnes poznaného tlaku ponižujúceho človeka a univerzalizujúceho celý svet, je dôstojník. Obidvaja herci – aj pán Vagaday, aj pán Obernauer – sa toho zmocnili absolútne sugestívne, nesmierne silným spôsobom. Ale dôležité je, že v každom okamihu sa mohli oprieť o celý kolektív. Predstavenie je nesmierne koncízne, sugestívne, má svoje atmosféry, má svoje nálady, má svoje presahy, a to, že všetci v hľadisku sme nedýchali, je najväčším dokladom kultivovanosti a pravdivosti predstavenia. Opäť sa raz ukázalo, že aj ochotnícke divadlo môže prekročiť hranice ochotníctva a ovplyvňovať celé slovenské divadlo.

 

                                                                                                              Oleg Dlouhý, teatrológ, Bratislava

—————

Späť